Oi primmavera – fresca e gentile
ca puorte nzino – rose e cerase,
ca te ne trase – c’ ’o mese ’abbrile,
e a maggio ll’ aria – faie cchiù addurà;
tu, ca sta giovane – chiammata Aurora,
tu, ca canoscere – mo mme l’ e’ fatta,
tu, c’ ’a faie sósere – sempe a primm’ora,
tu vuo’ sta storia – favuriggià!…
Aurora!
Aurora!
Giacché te cride
ca sulamente
st’ aria te vede,
te sbaglie,
gioia,
bellezza mia!
Tu nun me vide…
Ma i’ faccio ’a spia!
Sbatte stu core – tremma e t’ aspetta:
e tu ’int’ ’o specchio – mm’accumparisce…
Meza spugliata – mo faie tuletta…
Miezo stunato – me faie resta!
Te veco stennere – stu vraccio ’e rosa…
Te veco sciogliere – sti trezze nere…
Veco, ncantànneme – quacc’ata cosa…
Ma… ’o ppozzo dicere? – No, ca nu’ sta!…
Aurora!
Aurora!
Giacché te cride
ca sulamente
st’ aria te vede,
te sbaglie,
gioia,
bellezza mia!
Tu nun me vide…
Ma i’ faccio ’a spia!
Oi primmavera – fresca e gentile,
ca tiesse tante – tele d’ammore,
stienne ’e sta tela – nuvella ’e file,
ma statt’ accorta – nn’ ’e ffa’ spezzà!
Smuove sta femmena – cianciosa e fine.
«Va! – dille – affacciate fora ’a fenesta!…»
Scétela ’e genio – quacche matina,
e famme sèntere – che ntenne ’e fa’…
Aurora!
Aurora!
Giacché te cride
ca sulamente
st’ aria te vede,
te sbaglie,
gioia,
bellezza mia!
Tu nun me vide…
Ma i’ faccio ’a spia!