September 2008
V prvý septembrový deň osobné auto s nemeckou poznávacou značkou prekročilo hranice, Slovensko nechalo za sebou a vstúpilo na územie Maďarska bez toho, aby sa cestujúci zdržiavali na už neexistujúcich colných staniciach. Mierili na juh do Chorvátska na oneskorenú, lacnejšiu dovolenku.
„Helmut, bleib irgendwo an der Seite stehen, ich halte es nicht mehr aus, Ich muss pinkeln!“ zastonala Inge a bolestne zvraštila tvár.
„Vydrž! Ešte chvíľu vydrž,“ chlácholil ju manžel. Sústredene sledoval pravú krajnicu a mihajúce sa zvodidlá. „Hneď ako sa skončia tieto nezmyselné železné opachy, zastavím a tam môžeš ísť.“
„Nevydržím! Ne... Už to ide! Helmut!“ stonala Inge.
Helmut ju prepálil pohľadom, neveriaco pokrútil hlavou.
„S deckami nie sú také problémy ako s tebou, dospelá žena sa mi v aute poští. Tam!“ zvolal a jednou rukou pustil volant, aby jej ukázal miesto záchrany. „Tam sa končia a je tam aj nejaká poľná cestička! Preboha ťa prosím, už vydrž tých pár metrov!“
Helmut pribrzdil a prudko odbočil. Auto sa rozhojdalo na výmoľoch poľnej cesty a zmizlo v kúdoloch prachu.
Helmut pridal plyn – jednak chcel predbehnúť prach, jednak Inge už bolo od zadržiavania na omdletie. Nevšímal si škrípajúce tlmiče a rachotiace plechy a ešte pridal. Decká na zadných sedadlách lietali hore-dolu takmer až po strop a vrešťali od šťastia. Takú horskú dráhu nemali ani doma v Drážďanoch.
Na konci poľnej cesty zbadal pás vysokej hustej trávy, kríkov a nízkych stromov oddeľujúci od seba dva lány – teraz po žatve to bol pás zeleného života oddeľujúci od seba iba dve vyprahnuté plochy strniska. Všade dookola sa povaľovali balíky zviazanej slamy, ktoré roľníci nestihli poodvážať. Za nimi bolo suché kukuričné pole, ani kukuricu nestihli pozbierať.
Helmut zaflekoval pri prvom strome a Inge vybehla z auta. Ako to už býva v takýchto prípadoch, aj jej močový mechúr mal oči, videl blížiacu sa úľavu a tlak zosilnel. Keby išli ešte kilometer či dva, nič by sa nestalo, vydržal by, ale teraz, tesne pred úľavou, Inge prežívala hotové peklo. Z posledných síl vbehla do vysokej trávy, vyhrnula si šaty, strhla si nohavičky, čupla si a povolila zvierač.
„Ááúú...“ ozvalo sa z trávy a bolo to počuť až do rozhojdaného auta.
Niagara mala taký tlak, až hrudky vysušenej zeminy odskakovali a lepili sa jej na členky a lýtka.
Čupela dlho.
Decká na zadnom sedadle sa bláznili a poskakovali. Posledná fáza jazdy sa im náramne páčila – nahovárali otca, aby sa otočil a skúsil to ešte raz, veď sa po mamku vrátia. Otec iba nervózne bubnoval prstami po volante, snažil sa nevšímať si ich hlúpe nápady. Keď ho hojdanie prestalo baviť, fľochol do spätného zrkadla a osopil sa na deti.
„Vy nejdete? Choďte aj vy! Keď vybehneme na diaľnicu, už nikde nestojím, až v Chorvátsku!“ vyhrážal sa deťom. Ale tie sa iba rehotali a ďalej nadskakovali na zadnom sedadle.
Inge sa konečne uľavilo. Odrazu mala pocit, že je o dvadsať kíl ľahšia a svet naokolo je oveľa krajší. Opäť nadobudol pestré farby.
„Bože... zubári tvrdia, že najviac bolia zuby. Asi žiadnemu zubárovi ešte nikdy nepraskal močový mechúr,“ šomrala si popod nos a hojdajúc sa z boka na bok snažila sa rozkročiť ešte viac, aby ju prskajúce hrudky hliny minuli.
Čo malo vytiecť, vytieklo, zhlboka si vzdychla, poskočila dopredu, vstala a naťahovala si nohavičky. Letné vzdušné šaty jej ofúkol závan spoza skupinky stromov obďaleč. Chvíľu sa mordovala s nohavičkami a neposlušným lemom šiat, aby sa jej nezaplietli, a až keď sa jej to podarilo, uvedomila si, že cíti zápach.
„Fuj... že by...?“ Obzrela sa. To ona?
Za sebou uvidela iba rozmočenú zem a udupanú trávu, nie, to nie ona. Aj keď pri takom tlaku jej niečo ubehnúť mohlo – ale nie, nebolo tam nič. Tak potom... čo to tak smrdí?
„Fuj, to je hrôza,“ šomrala a obzerala sa.
Zhlboka sa nadýchla a naplo ju. Dve muchy jej pristáli na bielych letných šatách. Snažili sa zistiť, či je tiež mŕtva a vhodná na jedenie.
Obišla mokrú zem, rozhrnula vysokú trávu a...
Helmut nervózne bubnoval prstami po volante. Kde je tak dlho? Čo tam toľko robí? Rodí alebo čo? Veď sa chcela iba vyšťať! Bubnoval a čakal. Decká vzadu sa vytrvalo bláznili.
Inge sa vypotácala z porastu a s vyvalenými očami zastala pred autom. Rozhodila ruky a ukázala za seba.
„Helmut... O mein Gott... to si ešte nevidel...“
Helmut ju pozoroval cez predné sklo a napriek všadeprítomnému páliacemu slnku sa mu zazdalo, že akosi bledne. Inge celkom zbledla, podlomili sa jej kolená, pokľakla a vzápätí sa zvalila do prachu poľnej cesty ako podťatá.