Odkedy sa z cépečkárky Barborky stala úspešná pracovníčka realitnej firmy, prešli tri roky. Už to nebolo vyplašené dievčatko z dediny, už to bola dvadsaťdvaročná sebavedomá dáma, ktorej sa v živote darilo. V štúdiu aj v živote. V indexe mala výborné známky, našla si lukratívnu prácu a našla si aj priateľa, o ktorom bola presvedčená, že ju miluje.
Prišla domov a na stôl pred matku položila päť modrých tisícových bankoviek.
„Mama, schovaj ich, kým príde otec...“
Ale otec sa z komory vrátil skôr a stačil mu letmý pohľad. Hrsť klobás položil vedľa bankoviek, na chvíľu sa zarazil, potom si pomaly, ťažko sadol.
„My ti, dieťa moje, môžeme pomôcť iba takto,“ bradou ukázal na klobásy. „Viac nemáme. Prepustili ma. Po tridsiatich rokoch zavreli fabriku a som bez práce, nikto ma nechce. Mamka sa ako-tak drží, ale je to slabota...“
„Otec, prosím ťa, nezúfaj si. Pracujem a dobre zarobím, môžem pomôcť aj vám.“
„Je to nahovno štát, kde zatvárajú jednu fabriku za druhou a deti sa musia starať o svojich rodičov... nahovno štát, nahovno vláda...“ vzdychal ustaraný otec.
„Tato, nie tak, veď mne sa darí a postarám sa aj o vás, neboj sa.“
„Len dokedy, dieťa moje, dokedy?“
Otec iba hodil rukou, už sa mu nechcelo dookola omieľať to isté – v krčme túto tému prebrali už stokrát. Matka zhrabla bankovky a trasúcimi sa rukami ich odložila do hrnčeka v sekretári. Už dávno nemala v rukách toľko peňazí.
„Barborka,“ začal otec sťažka, „dúfam, že tie peniaze... ako by som to...“ koktal a hanbil sa pred dcérou dopovedať.
„Nie, otec,“ predbehla ho, „neboj sa, sú to slušne zarobené peniaze. Nerobím to, čoho sa obávaš, nemusím. Pozri,“ zašmátrala v kabelke, „toto je moja vizitka. Pracujem pre realitnú kanceláriu a darí sa mi. Už neštudujem denne, musela som prejsť na diaľkové štúdium, lebo práca je čoraz náročnejšia, ale zvládam aj jedno, aj druhé. Tu máte index, pozrite sa, skončila som ďalší semester a mám iba jednu trojku a jednu dvojku, všetko ostatné za jedna. Nebojte sa, doštudujem a zvládnem aj prácu. Žijem a robím, čo môžem, občas idem na doraz, ale v tom veľkom meste sa inak ani nedá.“
Matka prelistovala index. Aj tak ničomu nerozumela, ale pohladila dcéru po vlasoch a zhlboka si vzdychla.
„Len aby sa ti tam darilo, dieťa moje. Je to predsa len veľké mesto, aby sa ti tam nestalo niečo zlé.“
„Nič zlé sa mi nestane,“ skočila jej do reči dcéra. „Mami, neboj sa, je to veľké mesto, ale je milé a je tam miesta pre všetkých. Mám tam veľa priateľov a je mi tam dobre. Nebojte sa o mňa, nič sa mi nemôže stať.“
Barborka sa mýlila. Naše Mesto nikdy nebolo milé a stať sa v ňom mohlo všetko a hocikomu a... aj sa občas stávalo.