Chosé hral dobrého policajta, nemohol sa jej to spýtať.
„Dali ste si aj nejaký prášok?“ spýtal sa Krauz, lebo on sa spýtať mohol, on tu dnes nebol za dobrého.
Martina si potiahla už z tretej cigarety a vôbec nepostrehla, že jej celkom sexi poloha pohodlne vyvalenej kočky v kresle kriminálnej polície ju nijako neochráni pred tým, čo zákonite muselo nasledovať – pred výsluchom.
Obaja detektívi si dávali pozor, aby to naozaj nepostrehla, lebo iba tak z nej mohli dostať pre nich najdôležitejšie informácie, ale k zlomu v komunikácii muselo prísť. Nechali ju, aby sa vyrozprávala, aby získali aký-taký prehľad. Ťarchu hajzla na seba prevzal Krauz, lebo Chosé ju už mal skoro rozbalenú. Hral to tak dobre, že aj Krauz na chvíľu zapochyboval, či to iba hrá.
„Nerozumiem.“
„Povedali ste, že David vytiahol nejakú ploskačku a nalial vám whisky,“ začal opatrne Krauz.
„No. Ale nenalial, dal kolovať.“
„A potom nasledovalo aj niečo výživnejšie?“
Martina zadusila cigaretu a odpila si z minerálky.
„Prepáčte, ale ja som vám prišla oznámiť, že sa mi stratila kamarátka. Netušila som, že ma tu budete spovedať,“ a usmiala sa na Chosého, lebo z tej strany automaticky očakávala pomoc, možno aj ochranu.
Chosé sa tiež milo usmial. Jeho čas ešte neprišiel.
„Musíme vás spovedať, ak tomu tak hovoríte, inak sa nedozvieme podrobnosti. A my podrobnosti potrebujeme, sú dôležité. Pre nás a pre pátranie po vašej kamarátke. Pre vás možno nie, ale pre nás určite. Takže... čo sa požívalo potom?“
Martina si vzala ďalšiu cigaretu z balíčka, čo Chosé hodil na stôl. Ani sa nepýtala. Chosé jej pohotovo pripálil.
„Tak, možno...“ Martina vyfúkla vysoko dohora a zaklonila hlavu, aby bolo vidieť, že to vie aj takto, „... možno sa niečo nasypalo, kto si to má pamätať.“ Nechala vec otvorenú a palcom si pošúchala líce.
„Takže sa nasypalo,“ skonštatoval Krauz a jeho tvrdý tón nepripúšťal kompromis.
„No...“ pripustila Martina.
„Kto to vytiahol?“
„Nevill.“
„Čo to bolo?“
„Riedky koks, ale iba riedky.“
„Veľa?“
„Iba skladačku, a naozaj iba riedku, viac sa pilo.“
Martina si potiahla z cigarety, prehodila si nohy a zaujala obrannú pozíciu.
„Vy ste z protidrogového, alebo čo? Chcete ma zavrieť za jednu lajničku? Ja som si myslela, že vám oznámim zmiznutie kamarátky a pôjdem domov, a vy...“
Teraz musel zasiahnuť Chosé, nemohli si dovoliť stratiť s ňou kontakt.
„Ale, slečna Martinka, len pokojne, kolega to tak nemyslel, iba sa pýta, aby sme vedeli všetky detaily a všetky okolnosti. Samozrejme, že vás nechceme zavrieť, no musíme vyšetriť všetky okolnosti. Nehnevajte sa.“
Martina sa nehnevala, iba jej to bolo čudné.
„Takže viac sa pilo,“ nadviazal Krauz.
„No.“
„Dokedy?“
„Do štvrtej.“
„Boli ste stále hore?“
„Nie, boli sme si dolu zatrsať a potom vyvetrať sa hore... a potom dolu, behali sme.“
„Kto?“
„No kto? My štyria.“
„Nikto sa k vám nepridal?“ písal si Krauz.
„Nie.“
„Dušan s Petrom sa neukázali?“
„Nie. Zatiaľ nie.“
„Ako zatiaľ? Takže napokon áno?“
„No... to neviem presne.“
„Tak dobre, nebudeme to komplikovať a nechám vás dohovoriť, aby sme niečo nesplietli. Takže ste tancovali iba vy štyria.“
„No.“
„Do štvrtej.“
„Presne.“
„Ako to viete?“
„Pozrela som sa na hodinky. Boli štyri a už mi aj stačilo.“
„Čo bolo potom?“
„Už som toho mala dosť. Chcela som ísť domov. Povedala som im, že odchádzam, a Barborka sa pridala, tiež už chcela ísť domov. Išli sme na záchod a tam som jej navrhla, nech sa netralaláka na intrák, nech prespí u mňa.“
„A ona?“
„Súhlasila. Aj tak sa mala zajtra... vlastne dnes, teda v nedeľu ráno, presťahovať, tak súhlasila.“
Krauz si rýchlo písal.
„Potom?“
„Povedali sme Nevillovi, že ideme domov, a zavolal nám taxík.“
„Odkiaľ?“
„Z mobilu.“
„Myslím odkiaľ taxík, aký?“
„Neviem, nevšimla som si firmu.“
„Ten taxík prišiel kedy?“
„Ešte sme si niečo dali a potom prišiel, tak do polhoďky.“
„Aj ste ním odišli?“
„No, ono to bolo trochu inak.“
Krauz položil ceruzku, pozrel na kolegu. Chosé pochopil, po dlhom výsluchu už stačilo biča, zase bolo treba trochu cukru.
„Slečna Martinka, dáte si mandarínku?“
„Áno.“
Nechali ju, nech si ju olúpe.
„Ako to bolo inak?“ skúsil jemne Chosé.
„Ona si to rozmyslela.“
„Ona – to ako Barborka?“
„No ona. Že nepôjde ku mne spať, že pôjde na intrák.“
„To iba tak odrazu, z ničoho nič?“
„Nie, rozprávali sa s Nevillom a potom sa rozhodla.“
„On jej dal nejaký návrh?“
„To som presne nepočula, ale asi ťažko. Povedala mi, že nejde ku mne, lebo sa má ráno stretnúť na Patrónke so zákazníkmi a ide s nimi na obhliadku, takže sa radšej pôjde vyspať k sebe na intrák.“
„Na obhliadku? V nedeľu? V takom stave?“ žasol Krauz a vymenili si s Chosém rýchly pohľad.
„Aj mne sa to zdalo čudné, ale neprehovárala som ju. Pôvodne mala obhliadku dohodnutú na pondelok, neviem, kedy a prečo to zmenila.“
Krauz si urobil poznámku a kývol jej bradou, že môže pokračovať.
„Takže Nevill zavolal ešte jeden taxík.“
„Prišli?“
„Prišli dva.“
„A potom?“
„Ja som nasadla.“
„Počkajte, to je trochu rýchle, medzitým sa asi niečo stalo, napríklad, ako ste vyšli von a kto všetko pri tom bol?“
„Vyšli sme všetci štyria.“
„Niekto vám prišiel do baru povedať, že prišli taxíky?“
„Nie, iba sme to odhadli a vyšli sme von. Vonku na chodníku sme sa chvíľu zhovárali.“
„O čom?“
„Ja som ju presviedčala, aby neblbla a aby sa išla vyspať ku mne, ale ona trvala na svojom, že už si to rozmyslela a ide na intrák.“
„Nedalo sa s ňou rozumne...“ pomáhal jej Chosé.
„No nedalo, boli sme už všetci...“
„Veď boli štyri ráno,“ posmelil ju Chosé.
„Veď boli. Aj viac, skoro päť, neviem to odhadnúť.“
„Takže ste stáli na chodníku. A čo bolo potom?“ tlačil ju Krauz.
„Prišli dva taxíky. Ja som nasadla do toho prvého, ešte raz som ju zavolala, aby išla ku mne, ale iba mávla rukou. Nevill dal taxikárovi bankovku a povedal mu, aby ma odviezol domov.“
„A...?“
„A odviezol ma.“
Krauz prestal písať a zagánil na Chosého. Zase prišiel rad naňho.
„Cigaretku? Nech sa páči,“ zdvorilo pripálil. „Ale to nebolo všetko, však?“
Párkrát si potiahla, aj vyfúkla, ale už normálne, nie ako vo filme. Aj jej už dochádzalo, že tu nie je na výstave.
„Čo nebolo všetko? Ako to myslíte?“
„Nedalo vám to, vaša kamarátka ostala sama na chodníku, takže?“
„Ostala, ale nie sama, veď tam boli kamoši. Viem, na čo narážate, tak dobre, samozrejme, že mi to nebolo jedno, obzrela som sa, aby som sa presvedčila, či nastúpi.“
„A nastúpila?“
„No... nie.“
„Akože nie! Kam išla, čo robila? Čo sa vlastne stalo?“
„Videla som, ako sa naklonila k taxikárovi a o niečom sa dohadovali, potom odstúpila od auta a debatovala s chalanmi, aj s tými, čo prišli.“
„Tam niekto prišiel?“
„Dvaja chalani.“
„Dušan s Petrom?“
„No...“ zaváhala.
„Oni dvaja?“ trval na otázke Krauz.
„Veď práve. Neviem presne. Mne sa zdalo, že sú to oni dvaja, ale Dušan mi povedal, že tam vôbec neboli.“
„Vy ste sa s ním už o tom rozprávali?“
„Samozrejme, veď sme mali Barborku v nedeľu presťahovať, a nemohli sme ju nájsť, tak sme sa rozprávali o tom, kto ju videl naposledy. Dušan mi tvrdil, že sa vrátil do baru a zapili sa s kamarátmi, a z baru išiel rovno domov, už nás nehľadali.“
„Ale vám sa zdalo, že ste ho videli pri taxíku.“
„Ale iba zdalo, viete, taxík so mnou uháňal preč, nadhadzovalo to, bolo šero, ja neviem.“
„Čo ste videli presne?“
„Že nenastúpila do taxíka a taxík odišiel prázdny. Ostala stáť na chodníku a okolo nej traja chalani.“
„Štyria, nie?“
„Nie, to som vám zabudla povedať. David mi robil celý večer návrhy, chcel, aby som išla k nemu domov, ale ja som nechcela. Keď som nastúpila do taxíka, pochopil, že to myslím vážne, a odišiel aj on. Videla som ho prechádzať cez električkové koľaje – mieril do centra mesta, on tam niekde býva – a na chodníku s Barborkou ostali stáť iba traja muži.“
Krauz poctivo písal. Dopísal a prečítal si posledný odsek. Chosé ju zblízka pozoroval, snažil sa zistiť, či ešte hovorí pravdu, alebo už klame. Dal by ruku do ohňa za to, že ešte stále hovorí pravdu, ale rovnako bol presvedčený, že niečo tají. Posunul sa v kresle a prehodil si nohy, Krauzovi dal znamenie palcom, že zatiaľ to ide dobre, nech pokračuje.
„Z tých troch mužov ste bezpečne poznali Nevilla.“
„Áno.“
„A tých dvoch privandrovalcov?“
„Myslela som si, že je to Dušan s Petrom, ale Dušan...“
„Vykašlite sa na to, čo povedal Dušan, povedzte mi, koho ste videli. Boli to oni, alebo nie?“
„No...“
„Poznali ste ich na sto percent?“
„To nie, bola tma a taxík nadskakoval a... jednoducho na sto percent som ich nepoznala.“
„Dobre. Potom ste sa s Barborkou stretli – kedy a kde? Kedy ste ju prišli presťahovať?“
„Boli sme dohodnutí na desiatu doobeda, v nedeľu o desiatej doobeda, ale zaspala som a zobudil ma Dušan mobilom, že sa nemôže dovolať Barborke a na intráku nie je. Skúsila som jej volať aj ja, ale mobil bol mimo dosahu.“
Krauz súhlasne pokýval hlavou, prešiel si gumou na konci ceruzky po líci a urobil chybu. Nestávalo sa mu to často, ale dnes sa pozabudol.
„Takže na tom nábreží v nedeľu o štvrtej ráno to bolo naposledy, čo ste ju videli ži... ehm, čo ste ju videli naposledy?“ Krauz sa prekecol a Chosé ho zabil pohľadom. Obaja zmeraveli a čakali, či si to všimla.
Všimla. Martina sa zháčila, cigareta jej odvisla na polceste k ústam. Najprv sa zahľadela na Krauza, potom na Chosého. Už sa jej nezdal taký sympatický.
„Vy ste povedali...“ zaváhala a zagánila na Krauza, „že videla naposledy? Že som ju videla naposledy? Naposledy? A chceli ste povedať... ži... teda živú? Vy...“ zaváhala, „už niečo viete, čo ste mi zatajili? Vy... ste ju už našli?“ vzdychala prerývane Martina a prešla do strehu. Pochopila, že s ňou nehrajú férovú hru. „Tak preto tie otázky o kokse a taký podrobný výsluch? Hneď sa mi to zdalo divné! Čo sa stalo? Povedzte mi pravdu!“
Museli reagovať. Museli zachrániť aspoň to, čo ešte z kontaktu ostalo.
„Nie, nie je to tak,“ ponáhľal sa kolegovi na pomoc Chosé. „Nenašli sme ju, ani netušíme, kde je.“ Hovoril pravdu, ale nevedel, či uverí. „A tie slová – videli naposledy použil kolega preto, lebo to bolo naozaj naposledy, čo ste ju vy, slečna, videli. Či nie?“
„No,“ pripustila Martina, ale v ostala strehu.
„Slečna Martina,“ chlácholil ju ďalej Chosé, „ono to iba tak strašidelne znie, že videli naposledy, ale v našom prípade to má úplne iný význam, chápete?“
„Nie.“
„Videli naposledy neznamená, že ju už nikdy neuvidíte, naposledy pre nás znamená, že ste jej posledný kontakt, chápete?“
„No,“ pripustila, trochu sa uvoľnila, aj si potiahla, ale dôvera už bola tatam. Museli sa naozaj snažiť, aby ju dostali tam, kam chceli.
„A slovo živú kolega vôbec nepoužil, to by bolo naozaj zbytočné a predčasné konštatovanie, niečo také mu nevkladajte do úst, to naozaj nepovedal,“ bránil kolegu Chosé.
Martina si ich podozrievavo premeriavala, raz jedného, raz druhého. Ani sa nehli a dali sapokojne okukovať, z tvárí sa im nedalo vyčítať nič, celkom nič, a to ju miatlo. Pochopila, že títo dvaja s ňou hrajú nejakú hru a že sú perfektne zohraní, a teda majú prevahu. V duchu si povedala, že si musí dávať pozor, ale ani sama netušila načo a prečo.
Nastalo ticho. Všetci traja čakali, ako sa začne druhé kolo a či sa nezmenia pravidlá.
„Tak bolo to naposledy, alebo nie?“ začal Krauz, keď si vyjasnili nedorozumenie.
„Máte pravdu, bolo,“ pripustila.
„Takže tá situácia na chodníku s taxíkmi je pre nás veľmi dôležitá. Musíme sa k nej vrátiť. Sledujte ma, ja vám budem opakovať vašu výpoveď, a vy dávajte pozor, či sa nepomýlim.“
„Dobre.“
„Boli štyri hodiny ráno a na chodníku ste stáli štyria...“
„Nie, bolo už skoro pol piatej, možno trištvrte, a stáli sme tam my štyria.“
Krauz prikývol, že opravu času akceptuje.
„Prišli dva taxíky,“ prevzal iniciatívu Krauz, a ako sa dohodli, zmenil štýl výsluchu, začal jej diktovať a od nej očakával iba súhlas alebo negáciu.
„Dva, skoro súčasne,“ súhlasila Martina.
„Z akej spoločnosti, to si nepamätáte.“
„Nie.“
„Vy ste nastúpili, Barborka odmietla.“
„Správne.“
„Váš taxík odchádza.“
„No.“
„Na chodníku ostali traja... Barborka, David a Nevill.“
„No.“
„Nikto iný?“
„Nie.“
„Naokolo nebol nikto cudzí.“
„To nie, to som nepovedala.“
„Ako nie?“
„No nie!“
„Vysvetlite to.“
„Naokolo bolo veľa cudzích ľudí, bolo ráno pred nočnou diskotékou, žilo to tam!“
„Aha. Už rozumieme. Vy odchádzate v taxíku a obzriete sa.“
„No.“
„Ešte raz a veľmi pomaly... Čo presne ste v tom momente videli, slečna?“
„Už som vám to pov...“ začala bojovne, ale skočil jej do reči.
„Prosím vás! Všetci traja sme tu na to, aby sme našli Barborku, a ak potrebuje pomoc, aby sme jej pomohli, tak to chápte tak, že sme na spoločnej lodi a musíme si navzájom pomáhať. Chce to trpezlivosť aj od nás, aj od vás. Ja to chápem takto...“ Krauz jej dal čas. „Ste schopná pochopiť to aj vy, slečna?“
Sklonila hlavu. Rozhodla sa, že sa vykašle na bojový tón, tento prísny policajt má asi pravdu. Aj ona to tak chápala – Barborke treba naozaj pomôcť, a potom by chcela, aby jej pomohol ten prísny, ten vyzeral, že by zvládol aj Brucea Willisa.
„Tak dobre...“ začala váhavo a zahľadela sa na špičky topánok. „Barborka sa nahla k okienku, niečo si s taxikárom vydebatovali, no iba krátko, asi jednu-dve vety ona a jednu-dve vety on. Potom sa vystrela a taxík odišiel. Uvoľnil priestor pred chodníkom a ja som zbadala, že pri nej stojí viac mužov, než keď som odišla, a automaticky som pozrela na koľaje. Práve cez ne prechádzal David a mieril do centra, asi domov. Spoznala som ho podľa trička, riflí a takej plátennej kapsy prehodenej cez plece, hovorí sa tomu žebradlo.“
„To poznám, aj my sme také nosili,“ súhlasil Krauz.
„Pozrela som späť na chodník, ale môj taxík už medzitým prešiel pár desiatok metrov a situáciu na chodníku som videla iba z diaľky – stáli tam ešte dvaja muži a akoby debatovali s Nevillom. Barborka stála pri nich, iba stála. To je všetko. Potom som sa pozrela dopredu, povedala som taxikárovi adresu a viezla som sa domov.“
Krauz prikývol, aby videla, že ju pozorne počúva a že jej verí.
„Nevideli ste Barborku odchádzať, vrátiť sa na loď alebo...“
„Nie, nič také. Videla som ju stáť na chodníku, a to bolo všetko.“
„Aj keď ste ich videli iba chvíľu, nevycítili ste z postoja tých dvoch mužov, že by sa hádali s Nevillom? Nechystal sa medzi nimi nejaký konflikt alebo...“
„Nie.“
„... čokoľvek nenormálne, podozrivé?“
„Nie.“
„Ruky mali spustené, alebo ste videli, že sa zaháňajú, gestikulujú alebo...“
„Nie, nič som si nevšimla, ruky mali asi dolu.“
Krauz si doplnil poznámky.
„Tak dobre. Čo bolo potom?“
„Išla som domov, už som vám povedala.“
„Ja myslím potom v nedeľu ráno, teda keď ste sa zobudili. Alebo, ešte inak, stalo sa počas cesty domov niečo zvláštne?“
„Nie, taxikár ma normálne odviezol domov a spala som, až kým ma Dušan nezobudil mobilom, ale to som vám už pov...“
„Slečna,“ chlácholil ju Krauz.
„Ja viem,“ upokojila sa Martina, lebo zase jej vyskočil hlas. „Prepáčte, som trochu rozrušená,“ prudko pokývala hlavou, až sa jej rozvlnili vlasy. Dlaňou si pretrela čelo – začala sa potiť.
Napriek tomu, že výsluch viedli tým najmiernejším tónom, ich pracovný postup mohol v labilnej študentke vyvolať strach a neistotu. U zákerných vrahov to bolo účelom, u nej nežiaduce.
Krauz fľochol na kolegu a nebadane kývol hlavou. Chosé sa k nej naklonil a jemne si vzal jej ruku do svojej.
„Slečna,“ oslovil ju medovým hlasom, „pochopte, toto sú veľmi dôležité informácie, tak sa upokojte a sústreďte sa. Chápeme, že vás to asi obťažuje, ale my sa musíme dozvedieť základné informácie, inak nie sme schopní pracovať. A ešte si uvedomte jedno – vám nechce nikto ublížiť.“
„Viem.“
„Tak môžeme pokračovať?“
„Trochu vody...“ poprosila.
Dostala minerálku.
„Musíte nám dôverovať.“
„Veď ja dôverujem, ale... je to pre mňa také... také nové, ja som ešte nikdy nebola na... výs...“ bola rozrušená a nevedela sformulovať ucelenú myšlienku, iba habkala.
Chosé sa snažil, ale museli pokračovať. Ešte raz jej podal pohár s minerálkou.
„Koľko bolo hodín, keď vás zobudil Dušan?“ pokračoval nekompromisný Krauz.
„Desať.“
„To viete presne, lebo...“
„Áno, pozrela som na hodinky a zdúpnela som. Už som mala byť u Barborky na intráku!“
„Čo vám povedal?“
„Že je na intráku, ale nemôže sa dostať k Barborke na izbu, že neotvára a neberie mobil. Tak som ho zrušila a zavolala som jej ja. Ozvala sa mi hlasová služba, že volaná stanica je momentálne nedostupná. Zavolala som Dušanovi, že ani mne neberie, a aby ma počkal, že idem za ním. Trvalo mi to hodinu, kým som sa umyla, nalíčila a...“
„To chápeme.“
„Prišla som na Mlyny asi o jedenástej. Dušan sa bol najesť dolu na otočke autobusov v študentskej krčme, tam ma čakal. Aj ja som si dala kávu a obloženú žemľu, ale veľmi som tomu nedala, viete, po včerajšku mi nejako nebralo...“
„To sa dá pochopiť.“
„... a navyše som bola vystrašená.“
„Prečo?“
„Akože prečo? Mala byť na izbe a čakať nás. Nebola tam, tak mi to bolo divné – veď ona chcela, aby sme jej pomohli so sťahovaním.“
„Dobre, pokračujte.“
„Dojedli sme a radili sme sa, čo spravíme. Dušan dostal nápad a zašli sme za správcom budovy. Vysvetlili sme mu, že hľadáme kamarátku, či by nám otvoril jej izbu.“
„A...?“
„Otvoril.“
„Iba tak? Cudziu izbu?“
„Otvoril, lebo mal nahlásené, že sa dnes sťahuje a o jednej poobede bude môcť izbu zavrieť a pripraviť ju pre nového nájomcu. Vedel o tom, tak išiel s nami a izbu otvoril náhradným kľúčom.“
Ostalo ticho. Martina nepokračovala a detektívi ju iba podozrievavo skúmali.
„Bolo to čudné,“ začala pomaly.
Ani teraz ju nesúrili, pokračovala sama. „Bolo to naozaj čudné, jej izba bola... akoby som to...“ zaváhala, zahryzla si do spodnej pery.
Krauz s kolegom si vymenili unavené pohľady. Obaja veľmi dobre vedeli, že všetko doteraz bolo iba otrkávanie, a ozajstná detektívna robota sa začne až teraz, akurát zdroj informácií je dosť unavený a naštvaný, a čím viac to budú naťahovať, tým menej sa dozvedia. Krauz musel pridať a pritvrdiť.
„Ako otvoril tie dvere?“
„Náhradným kľúčom.“
„Dal sa bez problémov strčiť do zámky?“
„No.“
„Znútra nebol žiadny kľúč?“
„Nie.“
„Ako to viete?“
„Nebol tam ani kľúč, ani Barborka. Keď otvoril dvere, tak som ich zvnútra skontrolovala, zo zvyku, nebol tam kľúč.“
„Dvere boli zamknuté?“
„Boli, musel odomknúť.“
„To si pamätáte presne?“
„Presne. Stála som vedľa neho, musel dvakrát otočiť kľúčom.“
„Dvere neboli poškodené?“
„Určite nie, zámka bola v poriadku. Ak máte na mysli vlámanie, tak nie, žiadne stopy na dverách neboli.“
Krauz dobre vedel, že vlámanie sa dá urobiť aj tak, že na dverách nie sú žiadne viditeľné stopy, ale nechcel ju s tým zbytočne zaťažovať.
„Kto vošiel prvý?“ pokračoval.
„Správca, my za ním.“
„A čo ste videli? Čo bolo čudné? Povedali ste, že to bolo čudné... čo bolo čudné?“
„No... ako by som to, ehm, jej izba bola ako zdemolovaná, celá rozhádzaná, akoby sa tam niečo...“ stíchla.
„Čo?“
„Akoby sa tam niečo stalo, akoby sa niekto bil, alebo... ja neviem. Akoby ju niekto rozhádzal a zdemoloval...“ jachtala. Veľmi sa snažila, aby si mohli urobiť obraz o Barborkinej izbe.
Krauz si vzdychol, odložil ceruzku, pozrel na hodinky – koniec pracovného času sa nebezpečne blížil. Bolo mu jasné, že dnes sa tak skoro domov nedostane.