Burger s Hanzelom tiež pracovali so záujmom, ale Vierka na doprave z nich radosť nemala.
„Teraz sa chodí!?“ privítala ich a vyvalila oči na hodiny nad dverami.
„Iba päť minút,“ zaškemral Burger.
„Veď toľko chýba do fajrontu!“
„Tak tri...“ prosíkal Burger.
„Už som ti povedal, že máš najkrajšie oči v strednej Európe?“ zachraňoval, čo sa dalo, Hanzel.
„Čo oči, ale tie šaty! Bohovské... a akú ti robia figúru...“ pochopil Burger a pridal sa tiež.
„Vy vajčáci z oddelenia vrážd ste všetci rovnakí. To vás školí Chosé alebo máte ešte lepšieho lektora,“ vzdychla si Vierka, lebo dobre vedela, že sa ich nezbaví.
„Chosé? Aj ten sem chodí?“ hral prekvapeného Burger.
„Že chodí... chce si ma vziať za ženu!“
„Ale to trvá už dobrých desať rokov... čo si ja pamätám.“
„Správne, Edko, aspoň vidíš, aká som kočka. Za posledných desať rokov som sa vôbec nezmenila...“
Jej zmeny za posledných desať rokov komentovať nechceli, radšej zmenili tému, aj tak ju už mali uvarenú. Vysvetlili jej problém – pre Vierku a jej počítač nič nebolo problémom.
„Podmienke Mercedes 500 G čierna farba vyhovuje dvadsaťdva položiek, teda vozidiel,“ oznámila im Vierka výsledok.
„A ten tvoj počítač by nám vedel vytlačiť aj mená majiteľov, adresy, kedy vozidlo prihlasovali...“
„A máte dožiadanie?“
„No...“
„Podpísané riaditeľom?“
„No...“
„S pečiatkou?“
„A keby sme ti pochválili aj účes?“ chytal sa slamky Burger.
Vierka si vzdychla. Zagánila na hodinky a vzdychla si ešte hlbšie.
„Chlapci, tak teda bez dožiadania, akože sa poznáme... ale až zajtra ráno. Viete, ja mám o pol hodiny rande a na Chosého a jeho sľuby sa nedá spoľahnúť...“
Proti takémuto argumentu boli bezmocní a museli uznať, že aj ich kamarátka Vierka má právo na sľubne sa vyvíjajúce rodinné šťastie. Slušne poďakovali a dohodli sa na ráno.
„Aj tak sme dobre dopadli, aspoň vieme, na čom sme,“ chválil si zdrvujúce zistenie Hanzel dolu v aute. „Dvadsaťdva. Kým ich všetkých nájdeme a vypočujeme, z toho černoška bude mládenec.“
Burger iba smutne prikývol.
„Reálne to odhadujem tak na mesiac práce,“ pokračoval Hanzel.
„S tým nerátaj. Aj keby to bola jediná vražda tento rok, aj tak nám toľko času nedajú, a jediná nebude, to vieš veľmi dobre.“
Hanzel nebadane prikývol. Dobre vedel, že kolega má pravdu a jeho odhad je naozaj nereálny, preto sa spýtal: „Tak vybaľ ten svoj plán, už sa neviem dočkať, ako napredujeme míľovými skokmi k páchateľovi.“
„Je koniec pracovného času, ľudia sa vracajú domov. Prejdeme sa po paneláku a spýtame sa, či niečo nevideli.“
„Podľa hesla: Všetci ľudia všetko vedia.“
„Presne tak.“
„Edko, ale to nie je plán, to je lov v mútnych vodách.“
„A keď sa zotmie, nabehneme na môj plán.“
„Takže ma budeš naťahovať aj ďalej.“
„Budem.“
„To som naozaj zvedavý, čo z toho bude.“
Hanzel rezignoval a už nerýpal.
Čakalo ich vyšetrovanie v paneláku, najhoršia a najotupnejšia robota pre detektíva zvyknutého používať aj hlavu. Návšteva každej rodiny sa niesla v tom istom duchu.
Cŕŕn, cŕŕn.
„Dobrý večer, my sme z polície, nech sa páči odznak.“
„Preboha, stalo sa niečo?“
„Áno, dnes ráno dolu pred vaším domom niekto odložil malé dieťa. Bolo vo veľkej papierovej škatuli. Prosím vás, viete o tom niečo?“
„Áno, stretla som v obchode susedu, spomínala niečo, že nejaké malé decko vliezlo pod autobus, to má byť ono?“
„Presne. Videli ste niečo, čo by nám pomohlo v pátraní?“
„Nie.“
„Máte psa?“
„Áno.“
„Chodíte s ňou von aj v noci?“
„Nie. O siedmej večer, a utrum, potom musí vydržať.“
„Vracal sa niekto z rodiny dnes v noci domov?“
„Nie.“
„Viete niečo, alebo počuli ste niečo, čo by nám pomohlo?“
„Nie.“
„Tak vám teda pekne ďakujeme, dovidenia.“
„Dovidenia.“
Dvere sa pred zabuchnutím často ešte raz otvorili a milá pani zašvitorila: „A keby ste ešte niečo potrebovali, len príďte.“
„Ďakujeme za ochotu.“
„A keby ste niečo zistili, príďte povedať.“
„To určite... dovidenia!“
A takto od vchodu ku vchodu, z poschodia na poschodie, od bytu k bytu, lebo viac hláv, viac rozumu. To však neplatí vo všetkých panelákoch.
Niektoré odpovede sa v detailoch líšili – niektorí nemali psa, iní nestretli v obchode susedu, niektorí nevedeli, aký je deň, a niektorí robili dojem, že nevedia ani to, že bývajú v paneláku.
Nebola to ľahká robota, lebo to bola robota s ľuďmi, a kto robí s ľuďmi, veľmi dobre vie, že to je tá najhoršia robota na svete. Vyžadovala si trpezlivosť a odhodlanie. Panelák bol vysoký a mal tri vchody. Burger a Hanzel boli trpezliví a boli aj odhodlaní. Boli odhodlaní zistiť informáciu, aj keby pre ňu mali preloziť celé sídlisko.
Na ôsmom sa začal Hanzel ošívať.
„Musím sa vyšťať!“
„Ja tiež, vydrž!“
„Sadista!“
Na dvanástom sa na nich usmialo šťastie – otvoril kolega z majetkovej kriminálky.
„Čaute, to je prekvapenie! Ale ja dnes nemám výjazd!“
„To nevadí, my ideme iba tak okolo a potrebujeme sa vyšťať.“
Kolega bol celú nedeľu a v pondelok na rybách s kamarátmi a domov prišiel chvíľu pred nimi. O dieťati nič nevedel, jeho manželka takisto nie. Profesionálne im veľmi nepomohol, ale aspoň sa im uľavilo.
Zotmelo sa.
„Už ma to nebaví,“ posťažoval sa Hanzel.
Burger pozrel na hodinky.
„Je deväť, najvyšší čas. Poď za mnou. Máš pištoľ?“
„Dve, ako vždy.“
Burger vošiel do krčmy za rohom a chvíľu postál, aby si oči a nos zvykli na hmlu z nespočetného množstva vyfajčených cigariet. Výčapník bol ten istý. Burger si k nemu prekliesnil cestu.
„Drž sa mi za chrbtom,“ požiadal Hanzela.
Hanzel sa tlačil za ním k výčapu.
„Áá... to ste zase vy? Už viem, kto ste, chlapi mi povedali.“
„Môžem ťa poprosiť o láskavosť? Vypni tú hudbu.“
„Bude razia?“
„Nie, iba si chcem podebatovať s chlapmi.“
Výčapník si utrel ruky do zástery, nahol sa dozadu a vypol vežu.
Burger poklepal po pleci chlapíka za prvým stolom.
„Môžem ťa poprosiť, aby si vstal?“
Muž si ho bojovne premeral, ale kamarát vedľa neho ho drgol, nahol sa k nemu a niečo mu pošepol. Muž vstal. Burger mu vzal stoličku a postavil sa na ňu.
„Hééj! Na chvíľu stíchnite! Hééj!“ zareval.
Až doteraz mu nikto nevenoval pozornosť, krčma bola plná a obsadené neboli len stoličky, chlapi postávali aj pri pultoch lemujúcich steny, aj pred výčapom. Hluk a huriavk zapĺňali celý priestor a zaistiť si ticho a pozornosť nebolo také ľahké.
„Hééj, tichóó! Tu som!“ musel zopakovať Burger a na všetkých zamával rukami.
Konečne si všimli chlapíka prevyšujúceho všetkých o dve hlavy.
„Tu som! Ticho! Na chvíľu!“ Zamával ešte raz rukami a potom už iba sledoval, ako sa k nemu obracajú všetky hlavy a prekvapene ho sledujú.
„Ticho! Na chvíľu! Ďakujem... Chlapi, ďakujem! Dlho vás nezdržím, iba pár minút, tak ma počúvajte. Väčšina z vás ma pozná, tí ostatní sa spýtajú potom. Viete, čo robím. Dnes ráno tu za rohom niekto nechal v papierovej škatuli odložené malé decko, batoľa. Pokúsil sa ho zabiť, ale nevyšlo mu to a decko vyliezlo von a skončilo pod kolesami autobusu. Kúsok od kolesa autobusu. Určite o tom viete, celé doobedie to tu bolo omotané policajnými páskami, takže o tom určite viete. Ja s kolegom to vyšetrujeme a potrebujeme vašu pomoc. Možno niektorí z vás boli vonku aj v noci, možno ste popíjali na lavičkách, možno ste boli venčiť psa, možno ste sa iba tak zdržali cez noc u kamaráta, možno ste niečo videli alebo počuli. Ja by som chcel vedieť to, čo ste videli alebo počuli. Toto nie je vražda z podsvetia, nemáte sa čoho báť, toto je svinstvo spáchané na malom decku, a každý z vás, čo mal alebo má malé decko, vie, o čom hovorím. Nemáte sa čoho báť a povedzte aj nám, čo viete. Nemusíte teraz, stačí zajtra. Teraz si to nechajte prejsť hlavami a zajtra ráno zavolajte na stopäťdesiatosmičku. Pýtajte si detektíva Burgera z oddelenia vrážd. Telefonát vám polícia preplatí. Keby ste mali iné výdavky, aj tie vám polícia preplatí, dokonca som si istý, že všetky náklady za dobrú informáciu vám polícia preplatí až do výšky...“ Burger urobil krátku odmlku, „... do výšky päťsto korún. To je všetko, čo som vám chcel povedať, ďakujem vám za pozornosť a za pomoc.“
Burger zoskočil zo stoličky a prisunul ju majiteľovi. Ten si nesadol, iba neveriacky civel za odchádzajúcimi detektívmi.
Burger sa pohol ku dverám, chlapi ustúpili a urobili mu koridor. Hanzel nelenil a kráčal iba o pol kroka za ním. Pravú ruku mal pre istotu stále pod sakom. Vyšli von a slušne za sebou zavreli dvere. Ešte hodnú chvíľu bolo v krčme ticho, nehrala ani hudba.
„Tak toto mal byť ten plán?“ vydýchol Hanzel a odtiahol ruku od opaska.
„No. Zlé?“
„A vieš, že by som ti teraz mohol pokojne tresnúť po papuli a nemohol by si sa ani sťažovať?“
„Ále...“
„Edo, ty debil, vtiahol si ma do prúseru, a ani si mi dopredu nepovedal, čo ideme robiť! Keby niektorý z nich vyskočil...“
„Ale nevyskočil a nemohol som ti to povedať, lebo by si nešiel.“
„To si buď istý, že by som nešiel! Boha! Skoro som si cvrkol, keď celá krčma stíchla!“
„Kecáš, však si šťal pred chvíľou na dvanástom...“