„Hovorím vám, za starých zlatých čias by sa to nemohlo stať! Nepamätám sa na taký prípad, že by nám cez strážený hraničný priechod previezli mŕtvolu alebo ju doviezli sem,“ rozčuľoval sa Chosé.
„A čo takmer mŕtvola v kufri auta?“
„No dobre, Šani, ale to bola dopredu naplánovaná politická akcia, hoci spackaná, ale naplánovaná a politická, to neplatí.“
Mayor iba kývol rukou a ukončil tým nič neriešiacu debatu o medzinárodnom trestnom čine.
„To nevyriešime, toto už za nás vyriešili naši politici, a my sa musíme zariadiť podľa vzniknutej situácie. Jednoducho musíme počítať s tým, že žiadne kamery z colnice ani systém Boris nám nepomôžu. Dúfam, že už nikto nepochybuje o totožnosti mŕtvoly v Maďarsku a môžeme začať pracovať s faktami,“ pomädlil si ruky a výhražne sa rozhliadol, či sa nájde samovrah. Nikto neprotestoval, tak pokračoval: „Richard, mohol by si nám to zosumarizovať?“
Krauz poprehadzoval strany v zápisníku, zistil, že poznámky vôbec nepotrebuje, a rozhodol sa referovať iba z hlavy. V kancelárii šéfa vraždárov ostalo šesť detektívov ochotných pomôcť. Našťastie ostal aj Feri – jeho jazykové znalosti sa ukázali mimoriadne osožné.
Krauz im porozprával príbeh sobotňajšej noci a všetko, čo sa o osobe Barborky dozvedeli. Keď sa dostal k náušnici, Mayor dal kolovať fotografiu z Maďarska a Krauz im vysvetlil jej pôvod. Potom sa zameral na jazvu na chodidle, z tej ešte fotografie nemali. Medzi detektívmi kolovali iba fotografie z miesta nálezu mŕtvoly a nechutné detaily zmasakrovaného tela.
„Krista jeho tam,“ neudržal sa jeden z mladších kolegov. „Keď chytíme tú sviňu, chcem si ju odfotiť do albumu. Robím tu už roky, ale niečo také som ešte nevidel,“ pokrútil hlavou a znechutene odhodil detail odhryznutého prsníka na stôl.
Krauz sa snažil pokračovať, ale výklad prerušil telefonát. Mayor zdvihol, predstavil sa a automaticky podal slúchadlo Ferimu.
„Zase oni,“ ospravedlnil sa kolegom.
Slušne počkali, kým sa Feri vykecá.
„Skončili pitvu, majú pre nás fotografie a predbežnú lekársku správu. Idú na priechod do Rajky. Mal by som tam ísť. Čo povieš, šéfe?“
„Nie mal, ale okamžite a čo najrýchlejšie to dones všetko sem!“ zavyl Mayor. „My pokračujeme!“
Krauz počkal, kým sa Feri s Vladom zbalili a vypadli, až potom pokračoval.
„A tak sa dostávame k okruhu podozrivých. Nebudem ich číslovať ani ich nazývať po a a po be, jednoducho ich vymenujem aj s motívmi. Po a, klienti zo Záhoria...“
„Mohol by si si prestať robiť srandu a pristupovať k tomu s úplnou vážnosťou!“ zahriakol ho šéf, lebo všetci sa rozrehotali.
„Tak dobre, bez a... Máme tu nejakých klientov, čo chceli kupovať lukratívny pozemok na Záhorí a Barborka sa s nimi mala stretnúť v nedeľu skoro ráno na Patrónke. Potom zmizla, takže to je asi posledná stopa. Martina o tejto transakcii vedela, takže je to pravda. Ak sa nám potvrdí, že sa naozaj stretli, tak sú pre mňa podozriví číslo jeden. Motív mohol byť finančný, ale aj sexuálny, ak tí klienti mali do tridsať rokov a chceli od Barborky aj iné než len profesionálne služby. Informácie o nich zistíme vo firme Okál u pána Záborského, ale asi až zajtra ráno, dnes večer tam už nikoho nenájdeme. Žiadna tragédia, kontakt máme a preveríme ich. Potom je tu Barborkin švagor Martin. Akosi podozrivo rýchlo sa zapojil do pátrania po nej. Mohol tam byť sexuálny motív. S tým, že muž kefuje svoju švagrinú, sme sa už stretli, ale mohol mať aj finančný motív – mali sa vyrovnať za dedičstvo po zomretom otcovi, a dedičstvo v rodine je dosť dobrý motív na vraždu. Potom je tu jej podnájom. Ani netušíme, kam sa chcela presťahovať, za akých podmienok a okolností, a domáci pán môže byť tiež sexuálny maniak. Potom je tu Dušan, synovec majiteľa firmy Okál. Chodili spolu, ale neklapalo im to. Rozhryzol jej náušnicu, hádali sa, a nie iba náhodne, ale skoro stále. Okrem toho vykefoval jej najlepšiu kamarátku a má mať škrabance na prsiach. Ak ju zabil on a Martina mu pomáhala, ľahko mu z lojality môže potvrdiť, že tie škrabance mu spôsobila ona. Posledný v zozname je Nevill, ten černoch, čo s ňou bol ako posledný na lodi. Tam motív nemáme, boli kamaráti z baru. Ale čert nikdy nespí, preveríme aj jeho, hoci zatiaľ mi to pripadá zbytočné. Ak som dobre rátal, máme päť okruhov podozrivých, päť verzií, päť motívov. Máme čo robiť.“
Všetci si písali a Krauz počkal, kým si dopíšu.
„A...“ ozval sa kolega s otázkou, ale zase ich prerušilo zvonenie telefónu.
„Mayor, počúvam!“
Počúval.
„Tak nech tam ostanú, pošlem po nich.“
Mayor položil a všetci sa na neho spýtavo zahľadeli.
„Veci sa hýbu, informácie sa šíria. Na vrátnici je švagor Martin s manželkou, vraj volali s Martinou, ale nevedela im nič povedať. Chcú vedieť, čo sme už zistili. Richard, mali by ste si ich aj s Chosém zobrať hore a podebatovať. Vy viete o prípade najviac.“
Krauz sa zamyslel a poškrabal sa po strnisku.
„Nechcem ti do toho kecať, šéfe, ale to nie je najlepší nápad. Či niečo viem alebo neviem o prípade, je jedno, aj tak by som im nič nehovoril, iba by som sa pýtal, a to môže aj iná dvojica. Ja by som sa aj s parťákom zameral inam. Chceme sa ísť pozrieť na internát na Barborkinu izbu. Ak sú tam stopy po bitke alebo umytá krv, zapečatíme ju a zabezpečíme. Ak je to miesto činu, tak ho treba zakonzervovať, lebo sa tam určite vrátime aj s technikom a budeme musieť urobiť obhliadku.“
Mayor rýchlo pokýval hlavou.
„Tak tých dvoch si zoberie niekto iný, vy choďte a robte, čo môžete, ale dajte mi vedieť.“
„Dáme, ale vy ostatní začnite s lustráciami všetkých osôb, čo sa nám tu zatiaľ vyskytli. Potrebujeme všetko, lebo nevieme o nich vôbec nič.“
Porada sa skončila, Krauz a Chosé vyrazili do terénu.