Lavička bola celkom výhodne ponorená v záplave konárov a lístia. Mysleli si, že výhodne. Keď si sadli, zistili, že nevidia vôbec nič. Ani z jednej, ani z druhej strany nábrežia.
„Tak poďme na tú vedľajšiu,“ navrhol Chosé.
Tá bola lepšia, mali lepší výhľad. Krauz skontroloval čas a pohodlne sa vyvalil. Mali hodinu. Zapadajúce slniečko ich celkom slušne opekalo a dievčatá jazdili okolo na kolieskových korčuliach. Chosé dostal nápad, ale na jeho pískanie ani jedna nereagovala, mali v ušiach slúchadlá. Napriek tomu sa usmievali, bavilo ich to a dve-tri mu aj odkývali.
Od Nového mosta prichádzali dvojice, stále nové a nové. Aj jednotlivci. Krauz ich prestal pozorovať. Ak má prísť, tak príde.
Prišiel odzadu z kríkov, od električiek.
„Čo chcete? Máte dvadsať minút. Prevádzkarovi som povedal, že mi pípa alarm a idem si skontrolovať auto. Rýchlo.“
Obaja nadskočili na lavičke.
„My...“
„Tu nie, sme tu ako na výslní, poďte sem...“ zatiahol ich za kríky.
Krauz sa mu zahľadel do tváre – bol to jeden z biletárov, čo mal dnes službu, takže pracoval aj v sobotu. Všimol si ho podľa jazvy na nose.
„Chceš vidieť fotografiu?“
„Netreba, poznám ju.“
„Nie my, ale ty máš dvadsať minút, tak sa ponáhľaj,“ vyzval ho Krauz.
„Prišla okolo polnoci, vyskakovala na kolegu pri móle pre vstupné. Nič sa nedialo, poznáme ju, chodí sem so stabilnou partiou, tak ju pustil.“
„S akou?“
„Je to firma Okál, šéfom je starý Záborský, robia tu aj firemné akcie.“
„S kým prišla?“
„S Martinou, to je kamoška a kolegyňa z firmy.“
„Priebeh?“
„Nič moc, chopil sa ich Nevill s Davidom, ožierali ich a chceli ich pojebať.“
„Podarilo sa?“
„Na hajzli nie, bol tam v sobotu frmol, išiel koks a péčko, jebať sa nedalo.“
„Spravili ich potom?“
„Ťažko, Martina odišla taxíkom tesne pred piatou a David s dlhým nosom odkráčal domov.“
„A Barborka?“
„Chvíľu sa vybavovala s taxikárom, ale Nevill ju stiahol späť a vrátili sa do baru. Taxikárovi dal mincu, aby nevrčal.“
„Koľko bolo hodín?“
„Ako som povedal, okolo piatej.“
„Čo si dali vnútri?“
„Bol som vonku, neviem, ale nič moc, lebo o polhodinu vyšli a handrkovali sa na ulici. Išli smerom k mostu.“
„Hádali sa?“
„Ani nie, ona sa potácala a Nevill do nej klavíroval.“
„Ako klavíroval?“
„No normálne, chcel ju prekotiť a ona robila drahoty.“
„Ty si to počul?“
„Videl, to mi stačí, dá sa to poznať, ak to vidíte každý večer.“
„Potom?“
„Ostali stáť na obrubníku a Nevill mávol na taxík. Jeden ich vzal a odišli.“
„Aký?“
„To sa nedá v šere rozoznať a nešli ku mne, ale išli smerom k Rybárskemu cechu, takže sa mi vzďalovali.“
„Koľko bolo hodín?“
„Pol šiestej, plus-mínus.“
„Išiel niekto s nimi?“
„Nie.“
„Išiel niekto za nimi?“
„Okato nie.“
„Na lodi klepali?“
„Nevill má vždy niečo.“
„V čom ide?“
„Nič moc.“
„Predáva?“
„Nie, iba kupuje. Občas nejaká tráva, občas trochu koksu, nič strašné, a malé množstvá.“
„Tie dievčatá?“
„Úplne mimo. Nejakého práska na diskotéke, možno lajničku, ale nikdy neboli kupovať nič sólo.“
„Bol nejaký problém na diskotéke?“
„Nie, dávame na nich pozor.“
„Kam sa máme pohnúť? Čo sa jej stalo?“
„Neviem. Na lodi o tom všetci hovoria, keby to išlo od nás, vedel by som to. Nejde to od nás, muselo sa niečo stať až potom.“
„Tak díky, ahoj, makaj späť.“
„Ak sa chcete pomstiť prevádzkarovi, tak dnes v noci nie.“
Krauz zvážnel.
„Prečo?“
„Ten človek, čo ma sem poslal, vám nič nepovedal?“
„Nie.“
„Tak vám bude volať, čaute.“
Zvrtol sa a rýchlym vytrvalým klusom sa stratil na nábreží.