Všetci sa rozišli, len dvaja najstarší ostali pokojne sedieť. Burger a Hanzel boli celý čas ticho – jednak to nebol ich prípad, jednak ich boj s veternými mlynmi prestal baviť už dávno, oveľa skôr, než Krauzovi dali odznak.
„A vy dvaja?“ prekvapene sa spýtal Mayor.
„My by sme chceli s tebou...“
„Aha! Vy nie ste z ich partie, vy ste samostatná jednotka. Tak počúvam. Čo je s tým deckom?“
Povedali mu, čo sa dozvedeli od stomatochirurga a záhradníka. A vysvetlili mu aj svoj plán. Mayor si ich trpezlivo vypočul a na záver mu prekvapene vyskočilo obočie.
„Šani, ja viem, čo chceš povedať, ale my tam ísť musíme. Ak je pravda to, čo si myslíme, tak musíme, a musí nám ju potvrdiť ona, jedine ona, nikto iný. Veľa času nemáme, ona zomiera.“
„Takže... vy by ste chceli ísť do Viedne, čo?“
„Chceli. Teda... musíme!“
„Podebatujem o tom s riaditeľom, nejaké riešenie nájdeme.“
Nebolo to presne to, čo chceli. Obávali sa, že splnenie takéhoto sľubu by mohlo trvať aj týždne – presne ako Krauzovi, aj im išlo o každý deň.
V kancelárii stoštyridsaťjeden bolo veselo, ale iba v teráriu. Škrečkovia sa naháňali, bezstarostne šantili a veselo pišťali, inak atmosféra zhustla.
„Nemienim nič komentovať,“ začal Krauz rezignovane. „Robte si, čo chcete, a nečumte na mňa! Ja už žiadne úlohy pre vás nemám. My s Chosém zabehneme do tej autopožičovne.“
Ako povedali, tak aj urobili. Ani v autopožičovni im šťastie nežičilo.
„Alenka? Tá má dovolenku. Kúpe sa pri Jadrane, vráti sa až v pondelok.“
Keby na tom záležalo, Alenku by našli aj na pláži pri Jadrane a dostali by ju domov hoci aj násilím, ale nebolo treba, lebo na pár dňoch naozaj nezáležalo. Podľa odhadu vyšetrovateľa mali čas celé týždne, tak do pondelka sa svet nezblázni.
Slušne poďakovali a zašli k Jumbovi na pivo.
„Chláápci moji milení,“ privítal ich Jumbo, „šak ste tu boli včera do polnoci a dnes ráno zase? Čo ste si tu volačo zabudli? Alebo vám tak zachutilo naše chladzené?“
„Daj dve malé a nekecaj!“
„A boha! Včera huby vyškerené, úsmevy od ucha k oku, a dneska jakí nasratí!! Čo sa vám porobilo, chlapci moji milení?“
Dali si malé chladené a posťažovali sa. Jumbo bol ten najpozornejší poslucháč, akého v krčme mohli zohnať. Kým rozprávali, ani nedýchal. Rozprávali dlho, nemali sa kam ponáhľať, veď mali času celé týždne.
„No môžem sa na to... viete čo! Ak toto má byť spravedlnosť svetská, tak amen dolores,“ skomentoval priebeh vyšetrovania naslovovzatý odborník. „Tak víte čo? Aby ste nepovedali, že sa proci vám otrčil celý svet chrbtem, tak jednu rundu na mna. Alenkáá... štyri vodky, dve pivá a dva deci bechera!“
„Ale my sme len dvaja...“
„To nevadzí, ja som mal z matiky dycky štyrku...“