Krauz slušne zaklopal a počkal. Mayor prekvapene pozrel na dvere. U nich sa totiž klopalo, ale vchádzalo sa bez vyzvania.
„Ďalej!“
Krauz vošiel, slušne pozdravil. Chosé tesne za ním.
„Čo blbnete!?“
„Musíme byť tichučko, šéfe, aby sme nezobudili oddelenie,“ šepkal Krauz. „Vieš, ako pekne všetci spinkajú a čakajú na pána prekladateľa, na vyšetrovateľa, na prokurátora, na generálneho prokurátora a...“
„Vy ste sa zbláznili? Čo chcete?“
„Nič, šéfe, nezbláznili, hoci pred pol hodinou sme k tomu nemali ďaleko. Iba ti chceme zreferovať, že sme sa boli previezť. Náhodou sme sa zatúlali aj...“
„Vy ste tam boli!? Nezakázal som vyslovene k nemu chodiť, aby sme ho nevyplašili!?“
„Zakázal, ale nevyplašili sme ho, neboj sa. Ani sa dosť dobre nedalo, on tam už totiž nie je.“
„Akože nie je!?“
„Nie je. Včera večer zbalil rodinku a ufujazdil. Mohol by si dať niekomu preveriť včerajšie lety zo Schwechatu do Juhoafrickej republiky a zoznam cestujúcich? Ani ti nebudem radiť, na aké meno sa má sústrediť.“
„Do riti...“
„Nie! Do Juhoafrickej republiky! Asi si mi zle rozumel. Ale dúfam, že si mi dobre rozumel, keď som ti hovoril, že dnes sa vracia moja manželka po týždni zo školenia a idem po ňu k autobusu.“
„No...“
„Tak ja idem a vy si tu seďte a čakajte. A keby som sa dnes už nevrátil, tak ma ani nehľadajte, hádajte, čo robíme... po týždni...“
Krauz kývol šéfovi na pozdrav a bez mihnutia oka si išiel po manželku.